Fagaraš – v divočine snov

Tam, kde sa rozprestierajú nekonečné panenské lesy, žijú nespútané a divoké zvieratá, hučia spenené horské riavy a kdesi ďaleko, na hrebeňoch hôr, sa rozlieha cenganie ovčích zvoncov. Presne tam sa nachádza divočina mojich snov – Fagaraš.

 

 

Rumunsko – krajina pralesov

V Rumunsku sa nachádzajú najväčšie rozlohy pralesov v Európe, pravdepodobne až okolo 500 000 ha (pre porovnanie, všetky pralesy a pralesné zvyšky na Slovensku majú rozlohu niečo málo cez 10 000 ha). Množstvom pralesov vyniká aj pohorie Fagaraš, ktoré sa vypína nad známou Transilvánskou kotlinou. Najimpozantnejší fagarašský prales je bezpochyby Boia Mică s rozlohou okolo 800 hektárov. Pobyt v tieni 400 a viac ročných stromových velikánov sa rovná priam nadpozemskému zážitku. Človek si na takom mieste uvedomí, aký je maličký, zároveň pocíti hlboký obdiv a pokoru voči prírode. Tá z neho sníme všetky starosti, s ktorými do tohto posvätného chrámu vstupoval.

 

 

Popri pracovných povinnostiach v pralese sa mi naskytla krátka príležitosť pozrieť sa na prales Boia Mică zhora – z alpínskych lúk. A je to pohľad, ktorý vyráža dych. Podobnú rozlohu a rozmanitosť nedotknutej prírody v jednom dolinovom celku by ste v Európe hľadali len ťažko. Jediné stopy civilizácie je poznať až nad hornou hranicou lesa. Práve tu už po stáročia človek-pastier obhospodaruje alpínske lúky a pomáha udržiavať pestrú mozaiku kvetnatých lúk, popretkávaných porastmi borievky nízkej, kosodreviny a rozľahlých čučoriedísk. Je to zároveň raj pre fotografa prírody. Krajinky sa dajú fotiť aj bez hľadania najvhodnejšej kompozície, aby sa do záberu nedostali holoruby či iné známky ľudskej činnosti, ako je to u nás. V Strednej Európe silne ohrozený hlucháň je v doline Boia Mică ešte stále bežným druhom a stretnutia s ním nie sú ničím výnimočným.

 

 

 

 

V ohrození

V súvislosti s rumunskými pralesmi však treba spomenúť aj jednu menej príjemnú skutočnosť. Značná časť ich rozlohy je mimo akúkoľvek ochranu a fagarašské pralesy nie sú výnimkou. Vďaka výstavbe lesných ciest sa drevárskemu priemyslu otvorili nové možnosti. A za obeť padajú aj najcennejšie lesné ekosystémy. Smutný na tom je aj fakt, že často ide o nelegálnu ťažbu obrovských rozmerov. Spolu s pralesmi však prichádzame aj o možnosť pozrieť sa do minulosti na to, ako by mal vyzerať les, v ktorom sama príroda rozhoduje o tom, ktorý strom uvoľní miesto novej generácií, les, v ktorom majú aj víchrica či lykožrút svoje nezastupiteľné miesto. Les, v ktorom mŕtve drevo poskytuje životný priestor pre nespočetné množstvo organizmov, chráni pôdu a zadržiava v sebe obrovské množstvá vody a uhlíka. A v neposlednom rade strácame aj možnosť nahliadnuť do svojho vnútra. Kde inde, ako v nepoškvrnenej prírode, z ktorej sme vzišli, by to malo byť možné.

 

Fagaraš a jeho divočina mi prirástli k srdcu. V priebehu necelého roka som tu strávil takmer dva mesiace a energia, ktorú som si odtiaľ priniesol, ma nabíja ešte dnes. V roku 2019 sme prežili 8 nádherných dní v doline Boia Mică v tejto utešenej zostave (zľava hore): Marek, Dano, Mišo, Lucka, Verča a moja maličkosť.

Ak Vás zaujíma náš výskum (nie len rumunských) pralesov, viac informácií nájdete na stránke https://www.remoteforests.org/.