Krajina teleobjektívom

Pri svojich potulkách po divočine mám častokrát možnosť pozorovať najrozmanitejšie prírodné scenérie. Najčastejšie sa jedná o dramatické úkazy po búrke, pri východe alebo západe slnka, či zaujímavo nasvietenú hmlu. Tieto motívy som si veľmi obľúbil a nezriedka vyrážam do prírody nie priamo za účelom fotografovania zvierat, ale práve za zaujímavými krajinkárskymi kompozíciami. Na ich zaznamenávanie používam nie širokouhlý objektív, ako to býva u krajinkárskej fotografie zvykom, ale teleobjektív s premenlivým ohniskom (v mojom prípade je to Canon 100-400 mm f4.5-5.6 L IS II USM). Ten mi umožňuje využívať úplne inú perspektívu obrazu a dostať do fotografie či už krajinný celok, polo-celok, alebo aj detail. Záleží od toho, aké veľké ohnisko použijem.

 

 

 

 

 

 

 

Fotografovanie krajiny tele-objektívom má svoje špecifiká. Okrem správneho načasovania a vystihnutia zaujímavých svetelných podmienok je nevyhnutnosť čisté ovzdušie, nakoľko fotografované kompozície sa môžu nachádzať až kilometre ďaleko. Z tohto dôvodu je vhodné fotografovanie za chladných podmienok a v zime, prípadne po daždi/búrke. Vzduch sa nevlní tak, ako tomu býva počas sparných letných dní. Pre dokonalú kompozíciu a ostrosť záberov, ktoré vznikajú často za nie príliš optimálnych svetelných podmienok, je vhodné použiť statív. Tu však musím priznať, že používanie statívu sa mi neosvedčilo z jedného jednoduchého dôvodu. Keď stojím na kopci a hľadám vhodný motív, ponúkané scenérie sa vedia meniť veľmi rýchlo. V priebehu niekoľkých sekúnd býva nemožné nájsť najvhodnejší motív, rozložiť statív, vhodne nakomponovať, zaostriť, a stihnúť ešte aj vyfotografovať snímok. Kým absolvujete takúto procedúru, krásna kompozícia je už dávno zahalená v závoji hmly, alebo slnko sa nachádza pod horizontom a človek odchádza s prázdnou kartou. Takže na to, aby boli moje fotografie ostré, keď fotím bez statívu, zvýšim pri slabom svetle hodnotu ISO tak, aby som dlhšie expozičné časy ešte udržal z ruky. Navyše, pri tajuplných motívoch temnejšieho charakteru dodávajú vyššie hodnoty ISO fotografii ten správny šmrnc (len môj názor). Čo sa týka zaostrovania, či už fotím pomocou auto-focusu, alebo zaostrujem manuálne (cez displej), snažím sa vždy nájsť dominantný objekt, ktorý chcem, aby na fotografii vynikol. Niekedy je to strom/skupina stromov, inokedy samotný kopec, pohorie, skalné bralo a podobne. Pri veľmi vzdialených motívoch (rádovo kilometre) ostrím na najvzdialenejší bod, ktorý dokážem spoľahlivo zaostriť. Vtedy sa zvyčajne celá zaznamenaná kompozícia nachádza v hĺbke ostrosti. Ešte zmienim prácu s clonovým číslom. Pokiaľ chcem dosiahnuť odpichnutie fotografovaného objektu, fotím na najnižšej možnej clone. Ak mám v úmysle pokrytie celého obrazu v jednej hĺbke ostrosti (ak je to možné) tak využívam vyššie clonové čísla (od 6.3 po zvyčajne 9, výnimočne aj viac), vždy však záleží od situácie a každé fotenie je iné. Základ pre mňa je, aby som daný expozičný čas udržal v ruke (čo je maximálne 1/40 až 1/20 sekundy) a fotografie tak boli ostré.